Od narodenia slávneho filmového režiséra uplynie v pondelok 4. apríla 90 rokov.
Andrej Arsenjevič Tarkovskij sa narodil 4. apríla 1932 v bývalom
Sovietskom zväze v dedine Zavražie. Jeho otcom bol jeden z
najvýznamnejších ruských básnikov Arsenij Alexandrovič Tarkovskij. Keď
však v roku 1937 opustil svoju rodinu, pre malého Andreja to bola smutná
udalosť, ktorá ho zasiahla. Spolu s matkou a sestrou sa presťahovali z
Jurjevca do Moskvy, z ktorej počas vojny na istý čas utiekli, no späť sa
vrátili v roku 1943.
Tarkovskij sa v detstve učil hrať na klavír a zaujímal sa o literatúru,
najmä o poéziu. V rokoch 1951 až 1952 študoval arabčinu na Inštitúte
orientálnych štúdií v Moskve, no vzdelávanie nedokončil. Počas pobytu na
výskumnej expedícii na Sibíri sa rozhodol pre štúdium filmovej réžie.
Po návrate sa zapísal na prestížny Všeruský štátny inštitút
kinematografie S. A. Gerasimova (VGIK) v Moskve (1956-1960), kde vznikli
jeho pozoruhodné študentské práce Zabijáci (1956), Dnes sa nikam nejde
(1959) či Valec a husle (1961). Začiatok Chruščovovej éry ponúkol mladým
filmovým tvorcom nové príležitosti a do určitej miery umožnil prístup k
západnej literatúre, filmom a hudbe. Tarkovskij sa tak dostal k tvorbe
talianskych neorealistov či predstaviteľov francúzskej novej vlny, ktorí
ho výrazne ovplyvnili. V roku 1957 sa oženil s herečkou Irmou
Raushovou. Ich manželstvo trvalo do roku 1970.
Medzinárodné uznanie a zisk Zlatého leva (1962) na filmovom festivale v
Benátkach mu priniesol jeho celovečerný film Ivanovo detstvo (1962). V
lyrickej snímke na motívy poviedky Ivan od Vladimira Bogomolova režisér
rozpráva príbeh o tých, ktorých detstvo drasticky poznačila vojna. Do
historického životopisného filmu Andrej Rubľov (1966) o ikonopiscovi z
15. storočia režisér zakomponoval témy umeleckej slobody, náboženstva aj
politiky. Dielo bolo považované za alegóriu na vtedajší režim v
Sovietskom zväze a nevyhlo sa cenzúre.
V roku 1970 sa ruský filmový tvorca po druhýkrát oženil so svojou
asistentkou a herečkou Larisou Kizilovou. Jeho mysteriózna dráma Solaris
(1972) síce vznikla na motívy rovnomenného románu Stanislawa Lema, no
od predlohy sa v konečnej podobe značne líšila. V príbehu o misii
psychológa, ktorý je vyslaný na vesmírnu stanicu, aby objasnil sled
záhadných udalostí, Tarkovskij otvoril otázky svedomia, osamelosti,
lásky a obety. Dielo v roku 1972 získalo Veľkú cenu poroty na
Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) v Cannes. Silné zážitky z obdobia
detstva, ktoré predstavoval útek pred vojnou či rozchod rodičov, sa
neskôr stali námetom pre jeho životopisný film Zrkadlo (1975).
V roku 1979 nakrútil snímku Stalker, v ktorej sa dvaja muži a ich
sprievodca vydávajú na nebezpečnú cestu, aby sa dostali na vytúžené
miesto. Mnohoznačné dielo, ktorého predlohou bola próza Piknik pri
ceste bratov Arkadija a Borisa Strugackovcov je dodnes predmetom mnohých
analýz.
Filmárovo umenie a jeho osobnosť sa čoraz častejšie dostávali do
konfliktu s oficiálnym kurzom sovietskej kultúrnej politiky. V lete 1979
Tarkovskij odcestoval do Talianska, kde spolu so svojím priateľom
Toninom Guerrom nakrútil dokumentárny film Cesta v čase (1983), ktorý
mapuje prípravu nakrúcania psychologicko-poetickej drámy s názvom
Nostalgia (1983). V nej je hlavným hrdinom emigrant, ktorý túži po
svojej domovine. Námet filmu sa pretavil aj do reálneho života
talentovaného filmára, ktorý v roku 1984 oznámil, že sa do svojej rodnej
vlasti kvôli tvorivej neslobode už nevráti.
Posledným filmom Tarkovského je apokalyptická dráma Obeť (1986). V tejto
a rovnako aj v predchádzajúcich snímkach Tarkovskij nastolil tému
blížiaceho sa konca sveta a stanoviska človeka k tejto situácii. O
uznaní filmu odbornou verejnosťou svedčia až štyri ceny na MFF v Cannes
aj cena BAFTA.
Významný režisér, Andrej Tarkovskij, zomrel v dôsledku rakoviny pľúc 29. decembra 1986 v Paríži.